Vysoká škola zdravoníctva a sociálnej práce s. Alžbety, Bratislava Detašované pracovisko Michalovce

Transcript

1 Vysoká škola zdravoníctva a sociálnej práce s. Alžbety, Bratislava Detašované pracovisko Michalovce Rozsah výučby: 8 hodín Semester : 1. Zabezpečuje: PhDr. Dušan Komanický F I L O Z O F I A : 1. Antická filozofia: -raná grécka filozofia 6.-5.st. pred n.l. /Herakleitos, pytagorovci,eleatska škola, Empedokles,Anaxagoras, Demokritos/ - klasické obdobie 5.-4.st. pred n.l. /sofisti, Sokrates, Platon, Aristoteles/ - helenistické obdobie 4.st. pred n.l st. n.l. /stoicizmus, Zenón z Kitia, Lucius Seneca, Epiktetos, Marcus Antoninus,Epikuros/ - mystické obdobie - úpadok filozofie / novoplatonizmus, Plotinos/. 2. Stredoveká filozofia : st. Dve základné obdobia : - patristika /Aurelius Augustinus voluntarizmus/ - scholastika / Tomáš Akvinský tomizmus/ 3. Renesančná filozofia : st. Štyri myšlienkové prúdy : - renesančná filozofia / Mikuláš Kuzánsky, G. Plethon, M.Ficino,P.Pomponazzi/ - nové poznatky prírodných vied /M.Koperník, G.Bruno, G.Galilei/ - človek, právo, politika témy spoločenskovednej orientacie / N. Machiavelli, T. More, T. Campanela/ - reforma v cirkvi a v naboženstve /M.Luther, J.Bohme, J.Kalvin/ 4. Klasická novoveká filozofia : st Dve línie vývoja : - empirizmus /F.Bacon, J.Locke, G.Berkeley, D.Hume/ - racionalizmus /R.Descartes, B.Spinoza, W.Leibniz / 5. Osvietenská filozofia : 18. st. / L.Montesquie, J.J.Rousseau, F.Volteire, D.Diderot / 6. Nemecký klasický idealizmus : st. / I.Kant, J.Fichte, F.Scheling, G.Hegel / 7. Poklasická filozofia : 19. st. - scientistické prúdy pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia / A. Comte, H. Spencer, J.S. Mill, K. Marx, F. Engels / - antropologické filozofie / S. Kierkegaard, A. Schopenhauer, F. Nietzche / 8. Moderná filozofia 20. st. 9. Filozofické myslenie na Slovensku

2 Grécka filozofia Grecku filozofiu nazývame antickou filozofiou. G.f. je súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej a starorímskej spoločnosti od konca 7.st.pred n.l. až do 6.st. n.l. Gréci vytvorli širokú paletu f. prúdov. Hlboké premeny gréckej spoločnosti a človeka v nej boli dôsledkom vzniku f. v antickom grécku. Musíme vychádzať z danej situácie vývoja spoločnosti. Pôvodna rodová spoločnosť sa rozpadá, vznikajú grécke polis mestské štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vytvára sa otrokárska spoločnosť. Dochádza k deľbe práce, vyššiemu stupňu vývinu výroby, rozdeleniu spoločnosti na vrstvy. Hlboké soc.-pol. zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné- mytické predstavy o o svete a už sa vytvárajú vedecké názory a abstraktno-f. predstavy o skutočnosti. Nový svetonázor ľudí, ktorý je odrazom hlbokých spoločenských zmien, sa začal rozchádzať s tradičným rodovým svetonázorom mýtom. Mytologia ako súhrn mýtov je špecifický svetonázor prvotných ľudí. S postupným rozvojom spoločnosti, myslenia a osvojovaním si javov prírody sa mytologia stáva racionalnejšou, - bohovia nadobúdajú podobu zvierat zoomorfizmus v starovekom Egypte, - alebo podobu ľudí - antropomorfizmus v gréckej mytologii. Bohovia boli k človeku blízky, zmýšľali a konali príliš ľudsky. Prameňom mýtu však nebol len strach a bezmocnosť, ale aj túžba ovládnuť prírodné sily. Staroveký človek, ktorý sníval o lete vo vzduchu, vytvoril mýtus o Daidalovi a Ikarovi, či rozprávku o lietajúcom koberci. Prvé f. a predvedecké predstavy o svete a živote boli späté s mýtom a náboženstvom. Filozofia vznikla ako kritika a prekonanie mýtu, ako nový typ myslenia a nová orientácia vo svete. Môžme prehlásiť, že grécku f. zrodila grécka demokracia. Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie, ktorý delíme na 4 obdobia: 1. rané /kozmologické/obdobie: filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevážne naturalisticky a materialisticky. Dominuje ionska škola v Milete. Patria sem aj Herakleitos, pytagorovci, eleatska škola, Anaxagoras a Demokritos. 2. klasické obdobie Je obdobím najväčšieho rozmachu g. F. sofisti, Sokrates, Platon, Aristoteles. V popredíich záujmu je problém človeka. Človek je mierou všetkých vecí. 3. helenistické obdobie Súvisi už s ekon. a polit. úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácii hľadá sám seba uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej f. špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikureizmus, stoicizmus,skepticizmus. 4. mystické obdobie RANÉ OBDOBIE (6. 5. storočie pred n. l.) MILÉTSKA ŠKOLA S menami milétskych filozofov Tálesa, Anaximandra a Anaximena je spätý vznik európskej vedy a filozofie. Nazdávali sa, že všetky vedy musia mať nejaký spoločný počiatok (arché). Základom ich filozofie teda bolo hľadanie tohto prvopočiatku či pralátky. Osoba TÁLESA je opradená legendami. Spomína sa ako úspešný cestovateľ, obchodník, politik i filozof teoretik. Jeho zásluhy sú predovšetkým v tom, že Grékom sprístupnil poznatky východnej vedy (egyptskej a babylonskej matematiky a astronómie). Aj Tálesova predpoveď zatmenia Slnka,

3 ktorá vzbudila úžas a ukončila vraj vojnu medzi lýdskym a médskym kráľom, sa zakladá na poznatkoch babylonských astronómov. Za základ všetkých vecí a sveta vôbec Táles pokladal vodu, ale proces vznikania vecí z vody nevysvetlil. Pre neho bola voda pretrvávajúcou,,podstatou. Podľa Aristotela na túto myšlienku mohol prísť na základe pozorovania prírody, keď zistil nenahraditeľnosť a dôležitosť vody v živote organizmov. Táles tvrdil, že Zem je plochý disk, ktorý pláva na vode. ANAXIMANDROS bol Tálesovým žiakom a takisto o ňom vieme len sprostredkovane. Uvádza sa, že napísal prvé filozofické dielo O prírode. Za začiatok a základný prvok vecí vyhlásil,,neobmedzené apeirón. Podľa neho to nie je ani voda, ani nijaký iný živel, ale akási neobmedzená podstata, neurčený svetový počiatok, všeobecný zákon, miera všetkých meniacich sa vecí. Vznik vecí nevysvetľuje premenou živlov, ale tým, že sa večným pohybom vylučujú protiklady. Tento večný pohyb vylučujúcich sa protikladov určuje svetové dianie. ANAXIMENES je najmenej známym filozofom milétskej školy. Jeho názory sú viac kozmologické, ako filozofické. Za počiatok všetkých vecí označuje neobmedzený vzduch. Zhusťovaním a zrieďovaním vzduchu sa dajú vysvetľovať základné vlastnosti jednotlivých druhov vecí, lebo spôsobujú ich tvrdosť, teplotu a ostatné fyzické kvality. Hľadaním počiatku vecí sa títo prírodní filozofi stali zakladateľmi nielen európskej filozofie, ale aj priekopníkmi mnohých oblastí vedy. Tálesa volali prvým matematikom (používal kružidlo a uhlomer), astronómom (predpovedal zatmenie Slnka) a fyzikom. Anaximandros vypracoval prvú zemepisnú mapu vtedy známeho sveta. Prvý vyslovil myšlienku, že Zem má tvar valca a vznáša sa vo vzduchu. Všetci traja filozofovali o prírode a tvrdili, že veci tohto sveta vznikli z pralátky. Svet chápali ako živý organizmus. Aristoteles ich nazval hylozoistami (gréc. hylé látka, zoós živý). Nerozlišovali živú a neživú prírodu, predmetom ich filozofovania bolo hľadanie odpovede na otázku čo je arché- Teóriu poznania nevytvorili, pokladali za samozrejmé, že podstatu vecí možno poznať na základe pozorovania. PYTAGOROVCI Názvom pytagorovci označujeme skupinu mysliteľov, ktorí pôsobili asi do konca 6. st. v juhoitalskom meste Krótóne a obhajovali záujmy gréckej obchodnej aristokracie. Nebola to filozofická škola v pravom zmysle slova, ale skôr náboženský spolok. PYTAGORAS zo Samu ( pred n. l.) sám nič nenapísal, ba mnohé objavy, ktoré sa mu donedávna pripisovali, uskutočnili jeho mladší nasledovníci. Súčasníci považovali Pytagora za vynikajúceho matematika, astronóma pravdepodobne on zaviedol termín filozofia a ako prvý nazval svet kozmom. Jeho učenie je zmesou náboženských, morálnych a politických zásad, ale aj určitým filozofickým svetonázorom. Základom Pytagorovho učenia bola viera, že duša človeka sa po jeho smrti sťahuje do tiel iných bytostí. Pytagorovci sa systematicky venovali matematike. Číslam a číselným vzťahom pripisovali mystické vlastnosti. Hlásali, že veci existujú ako,,napodobenie čísel, ktoré sa v gréckej matematike chápali geometricky (priestorovo) ako určitý tvar. Bod znamenal jednotku, priamka dvojku, plocha bola trojkou a teleso štvorkou. Spájaním čísel dokázali vysvetliť plochy, obsah, objem, šírku a hĺbku. Súčet čísel 1,2,3 a 4 tvorí číslo desať, ktoré považovali za dokonalé a posvätné. Čísla a vzťahy medzi nimi sú podľa pytagorovcov niečím, čo odhaľuje samotné základy sveta. Pytagorova téza základom všetkého je číslo teda znamenala, že číslo je počiatok (arché) vecí, rovnako ako Tálesovým prvopočiatkom všetkých vecí je voda. Pytagorovci chápali čísla ako samostatné, netelesné podstaty, ktoré existujú mimo prírody. Lenže číslo je pre nich aj niečo čo riadi svet, čo určuje poriadok vecí a ich vzťahy. Učenie o,,povahe čísla vyhlásili za základ všetkého poznania o svete a jeho veciach. Pytagoras upozornil aj na existujúce protiklady v štruktúre sveta a ľudských vzťahov a pokladal ich za rovnako dôležité ako čísla. Rozlišoval desať protikladov, od základných až po matematicky

4 dokonalé: obmedzené a neobmedzené, nepárne a párne, jedno a množstvo, pravé a ľavé, mužské a ženské, nehybné, pohyblivé, rovné a krivé, svetlo a tma, dobré a zlé, štvorec a obdĺžnik. Poriadok vo svete vzniká tak, že protiklady sa v určitých proporciách a vzťahoch spájajú, čím v kozme zároveň vzniká harmónia. Usporiadanie sveta (najmä nebeských telies) pokladal za dokonalé, lebo jeho poriadok (harmóniu sfér) možno vyjadriť vypočítať pomocou číselných pomerov. Okrem filozofických a geometrických významov Pytagoras a jeho žiaci pripisovali číslam aj mravné hodnoty. Pomocou čísel totiž vyjadrovali aj vzťahy medzi ľuďmi. Napr. manželstvo označovali číslom tri, spravodlivosť číslom štyri a priateľstvo si cenili najvyššie číslom desať. Napriek osobitosti názorov pytagorovcov, význam ich učenia nespočíva v objavení a sformulovaní niektorých matematických poučiek, ale v tom, že ako prví sa pokúsili chápať filozofiu ako abstraktné usudzovanie. HERAKLEITOS ( asi pred n. l.) Druhým strediskom starogréckej filozofie (po Miléte) na maloázijskom pobreží bolo mesto Efezos rodisko Herakleita. Ako aristokrat mohol dosiahnuť hodnosť obetného veľkňaza, zriekol sa jej však v prospech brata. Z jeho diela O prírode sa nám zachovalo asi 130 zlomkov. Herakleitos je jedno z najzaujímavejších osobností v dejinách filozofie. Často sa však protichodne interpretuje, čo vyplýva z jeho svojského spôsobu vyjadrovania. Je to spôsob plný antitéz, aforizmov, porekadiel a hádaniek (označuje sa aj ako obrazno-poetický spôsob). Tieto výrazové prostriedky vraj používal preto, lebo sú krátke, ale obsažné a zovšeobecňujú rôzne javy. Hlavným prínosom Herakleitovej filozofie je myšlienka všeobecného plynutia a zmeny jeho známe,,panta rei (všetko plynie). Učil, že vo svete všetko plynie a mení sa, nič nie je nemenné a netrvá stále. Do dôsledkov domyslel otázku pohybu a zmeny, odhalil relatívny charakter bytia vecí i ľudského života. Túto myšlienku vyjadril v podobe aforizmu:,,do tej istej rieky vstupujeme a predsa nevstupujeme, sme a nie sme. Podľa Herakleita nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky, lebo toho, kto vstúpi do tej istej rieky druhýkrát, omývajú už nové vlny. Učenie o svete Podobne ako milétski filozofi aj Herakleitos tvrdil, že veci vznikli z látkového prazákladu. Avšak táto látka nie je voda, apeirón či vzduch, ale oheň. Svet aj príroda sú v neustálom procese zmeny a oheň je zo všetkých prírodných látok najpohyblivejší a najviac schopný zmeny. Tento svet (kozmos) nevytvoril žiadny Voh, ani žiadny človek, ale bol, je a bude večne živým ohňom, zapaľujúcim sa podľa miery a vyhasínajúcich podľa miery. Pre takéto chápanie zmeny pokladáme Herakleita za jedného zo zakladateľov dialektiky. Príčinou zmeny videl v boji protikladov. Aj keď oheň podľa Herakleita prechádza rôznymi zmenami, je základom sveta. Svetu vládne logos všeobecný poriadok, miera nevyhnutnosti, zákon vecí, objektívny princíp. Učenie o relatívnosti vecí Keďže vo svete je všetko navzájom spojené a každý jav prechádza do vlastného protikladu, musíme každú vlastnosť chápať nie ako izolovanú a bezpodmienečnú, ale ako relatívnu. Dôkazy relatívnosti čerpal z pozorovania života ľudí a zvierat.,,somáre by dali prednosť slame pred zlatom, to znamená, že hodnota zlata je relatívna, iba ľudia jej pripisujú veľkú hodnotu. Podobne aj morská voda je súčasne najčistejšia (pre ryby) aj najšpinavšia (pre ľudí, lebo sa nehodí na pitie). Príčinu toho, že všetko sa mení a stálosť je relatívna, zatiaľ čo zmena je absolútna, Herakleitos videl v protikladoch. Protiklady sú podľa neho vlastné všetkým veciam a javom:,,jedno a to isté sa v nás prejavuje ako živé a mŕtve, bdiace a spiace, mladé a staré; lebo toto sa premieňa na tamto a tamto zase na toto. Objavil princíp jednoty a boja protikladov, ktorý je príčinou večného samopohybu vo svete. Herakleita pokladáme za zakladateľa gnozeológie teórie poznania. Poznanie je podľa neho predovšetkým poznaním objektívnej skutočnosti, ktorá existuje nezávisle od nášho vedomia. Úlohou poznania je preniknúť do podstaty prírody a jej zákonov. Herakleitos zdôrazňoval, že jednotlivé poznatky treba uvádzať do vzájomných súvislostí, pretože iba tak možno poznať ich podstatu a dospieť

5 k pravde. Pravdu chápe ako konkrétnu a závislú od istých podmienok. Predmetom poznania je kozmos, príroda a hmotný svet. ATOMISTICKÁ TEÓRIA V 5. storočí pred n. l. nastali v Grécku po grécko-perzských vojnách významné politické a kultúrne zmeny. Ťažisko hospodárskeho, politického a kultúrneho života sa z maloázijských pobrežných miest a ostrovov presunulo do centrálneho Grécka a gréckych kolónií v Taliansku. Dominantné miesto zaujali Atény a Sparta. Hoci grécka kultúra dosahuje rozkvet, prejavujú sa už príznaky budúcej krízy aténskej spoločnosti. Zostrovanie spoločenských konfliktov sa odráža aj vo vzájomných stretoch stúpencov gréckeho materializmu a idealizmu. Materializmus dosiahol v starovekom Grécku svoj najväčší rozmach v atomistickej teórii. Hlavnými predstaviteľmi tejto teoretickej koncepcie sú Leukippos a Demokritos. O Leukippovi vieme veľmi málo. Hoci bol zakladateľom atomistickej teórie, nezachovalo sa nič z jeho života. Preto mnohí pochybujú, či vôbec žil. V jeho diele pokračoval filozof DEMOKRITOS (asi pred n. l.) Bol starším vrstovníkom Sokrata a Platóna. Zaoberal sa problémami astronómie, fyziky, matematiky i biológie, ale venoval sa aj psychológii, pedagogike, etike a ostatným vtedy rozvíjaným vedám. Jeho spisy boli prvými starovekými encyklopédiami. Pochádzal z Abdér v Trácii a bohaté dedičstvo po ocovi mu umožnilo veľa cestovať. Navštívil Babylon, Perziu, Egypt. Aristoteles o ňom povedal, že premýšľal o všetkom. Demokritova filozofia je výrazne materialistická. Tvrdil, že všetko sa skladá z hmoty, z najmenších hmotných čiastočiek atómov a z prázdna. Atómy nevznikajú ani nezanikajú, sú večné, nepriestupné, ďalej nedeliteľné a kvalitatívne nemenné. Ich počet a tvary sú nekonečné. Medzi atómami existujú rozdiely v tvare, usporiadaní a polohe. Tieto rozdiely spôsobujú rôznorodosť vecí vo svete. Vznik, zmenu a zánik všetkého Demokritos chápal ako prejav mechanického preskupovania v prázdnom priestore. Pohyb je vlastnosť všetkých atómov. Nevyhnutnou podmienkou pre pohyb atómov je prázdno, ktoré musí existovať, aby sa atómy mali kde premiestňovať. Atómy sa pohybujú všetkými smermi. Pohyb atómov je podľa Demokrita ich vnútornou prirodzenosťou, nevyhnutnosťou, nevyvoláva ho nijaká vonkajšia sila či nadprirodzený princíp. Na rozdiel od náboženských a idealistických predstáv Demokritos ako prvý vyslovil myšlienku, že duša je hmotná, podobne ako všetko ostatné sa skladá z atómov a je nositeľom vedomia. Nositeľmi vedomia sú najmenšie, guľaté a veľmi ľahké častice špecifické atómy. Duša človeka je síce zložená z atómov, ale je smrteľná. Keď človek zomiera, atómy duše sa rozpájajú. Smrteľnosť je podľa Demokrita prirodzeným prejavom hmoty, a nie je dôsledkom nadprirodzeného princípu, ako tvrdili idealisti. V poznaní Demokritos zdôrazňuje najmä rozumové poznanie, dôležitú úlohu však pripisuje aj zmyslovému poznaniu. Zmyslami sme schopní zachytiť prechodné zhluky atómov veci. Zmyslové poznanie je podľa neho poznanie povrchné, nejasné. Podstatu vecí, t.j. večné a nemenné atómy a prázdno, môžeme postihnúť len rozumom. Toto teoretické poznanie, odhaľovanie podstaty javov Demokritos nazýva pravým poznaním. Zmyslové poznanie vysvetľoval ako vtláčanie miniatúrnych a jemných,,obrazov predmetom (eidolov) do našich zmyslov (ako do vosku). Korekciu zmyslového poznania musí urobiť rozum. Demokritos uznával všeobecnú príčinnosť a nevyhnutnosť vo svete. Všeobecný zákon o príčinnej súvislosti a podmienenosti javov sa neskôr stal jedným zo základných východísk novodobej vedy. Svoju úlohu zohrali aj Demokritove ateistické názory. Bohovia sú podľa neho iba fantastické predstavy a domnienky ľudí. Viera v bohov je dôsledok nevedomosti ľudí a ich strachu z prírodných ničivých síl a javov. PRECHOD KU KLASICKÉMU OBDOBIU GRÉCKEJ FILOZOFIE

6 SOFISTI Demokritom sa skončilo prvé obdobie vo vývine gréckej filozofie, ktoré dosiahlo cenné výsledky najmä v oblasti ontológie. Nastupuje druhé obdobie, ktoré nazývame klasickým obdobím gréckej filozofie. Mení sa aj filozofická tematika. Prechod ku klasickému obdobiu sa spája s činnosťou sofistov, ktorí sa zaoberali antropologickou a sociálno-filozofickou problematikou. Ako prví upriamili pozornosť na človeka, jeho praktické záujmy, poznávacie schopnosti a úlohu jazyka. Teoretická a praktická činnosť sofistov súvisela s potrebou pripraviť mladých slobodných občanov na zvládnutie budúcich občianskych povinností v mestskom štáte polis. Sofisti boli prvý profesionálni učitelia všeobecného vzdelania, ktorí sa zaoberali úzko špecializovanými disciplínami, ako matematika, gramatika, rétorika poézia, história, právo, estetika atď. Od sofistov sa nám z pôvodných prameňov nezachovalo takmer nič. Hlavným materiálom o nich nám poskytujú Platónove a Aristotelove diela. Sofisti nevytvorili ucelenú školu, prúd či systém poznatkov. Ich názory boli rôznorodé a pestré. O napriek tomu ich spájajú niektoré spoločné črty: - profesionalizmus (platení učitelia múdrosti), - rétorický spôsob vyučovania (majú zásluhu vo filológii), - šírenie skepticizmu (pochybovali o hodnovernosti našich poznatkov vzťahujúci sa na vonkajší svet), - relativizmus, - naznačili existenciu prirodzeného práva a univerzálneho štátu, - kritizovali otroctvo (najmä mladší sofisti), - v úvahách o spoločnosti, morálke a zákonoch vyvracali predstavy o ich božskom pôvode. Cieľom ich práce bolo naučiť žiakov využívať získané poznatky v diskusiách a polemikách, pretože ich aktívna účasť v politickom živote si vyžadovala predovšetkým rétorické schopnosti. Preto sofisti rozvinuli teóriu rečnenia rétoriku. Reč považovali za najdôležitejší nástroj človeka. Táto manipulácia s rečou, jej logickou a gramatickou výstavbou mala žiaka vyškoliť v umení presviedčať. Podľa sofistov totiž ten, kto vie presvedčivejšie hovoriť, má napokon pravdu. Pojem sofista spočiatku označoval profesionálneho učiteľa rečníctva a argumentácie a nemal v sebe nič pejoratívne. Až Platón vtlačil sofistom povesť špekulantov, ktorí malo dbajú na pravdu, čím sa podľa neho odlišujú od filozofov. Ich filozofovanie často ústilo do relativizmu, kde pravda stráca svoju objektívnu hodnotu. PROTAGORAS ( pred n. l.) Bol jedným z najvýznamnejších sofistov. V otázkach vierohodnosti poznania prišiel k záveru, že v nijakej veci nemožno povedať nič určité každá výpoveď je subjektívna, relatívna a podmienená. Jestvuje iba zdanie a každé zdanie je rovnako pravdivé, ako aj nepravdivé, o každej veci a jave možno súčasne povedať odlišné a navyše i protirečivé súdy. Podľa Protagora človek určuje, čo jestvuje: Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú nejestvujúcich, že nie sú, preto navrhol, aby sa za kritérium pravdy považoval súd (tvrdenie) väčšiny ľudí na základe demokratického hlasovania. To, čo obec, štát pokladá za spravodlivé a dobré, spravodlivým a dobrým v skutočnosti aj je, pretože sa na tom ľudia dohodli. Aj múdry muž spôsobí, že ľuďom sa zdajú spravodlivými a dobrými len užitočné veci, nie škodlivé. Práve preto sofista, ktorý v tomto zmysle svojich žiakov vychováva, je takisto múdry a zaslúži si od nich veľa peňazí. Väčšinu svojich úvah Protagoras venoval človeku, jeho životu, praktickej i poznávacej činnosti. Uvedomoval si, že človeka obmedzujú nedostatočné poznávacie schopnosti. Vyjadril to aj v myšlienke o bohoch: O bohoch nemôžem vedieť, ani že sú ani že nie sú, ani akú majú podobu. Je to vec temná a náš život je krátky. Protagora nakoniec obžalovali z ateizmu a donútili ho opustiť Atény. Sofisti všeobecne pochybovali o poznávacích schopnostiach človeka. Napr. Gorgias vyjadril svoj skepticizmus troma tézami: 1. Nič nie je. 2. Ak aj niečo je, nemožno to poznať.

7 3. ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu. Relativizmus sofistov sa prejavuje aj v iných úvahách. Trasymachos a Kritias poukazujú na to. Že zákony sú výtvormi ľudí a právo zodpovedá záujmom zákonodarcov. Ich etické názory sa niekedy vyznačovali až cynizmom, keď konštatovali, že spravodlivé nie je nič iné než prospech silnejších, že právo nie je nič iné než svojvôľa mocných. Dobro a zlo uvádzali ako relatívne pojmy (pre jedného sú určité veci dobrom, pre druhého zlom). Aj morálne hodnoty a náboženstvo pokladali za výtvor človeka (nemajú božský pôvod). Morálne hodnoty si vytvorili ľudia na základe vzájomných dohôd a náboženstvo zase preto, aby človek mal strach pred božstvom za utajované zločiny (Kritias). Prodikos sa snažil objasniť vznik náboženstva prirodzeným spôsobom. Ľudia začali zbožšťovať všetko, čo pomáha životu: Slnko, mesiac, rieky, pramene a vôbec všetko, čo prosieva nášmu životu, pokladali naši predkovia za bohov pre úžitok z toho, tak ako Egypťania Níl. Sofisti zastávali názor o prirodzenej rovnosti ľudí. Tvrdili, že všetci sme vo všetkom od prírody rovnako zrodení i barbari i Gréci, príroda nikoho neučila otrokom. Len spoločenský zákon ako vládca ľudí si mnohé vynucuje proti prírode (Hippias). Sofisti prví naznačili existenciu prirodzeného práva a prví aj kritizovali existenciu otroctva. Táto humanistická myšlienka sa objavuje aj u stoikov a neskôr v období budovania novodobých demokracií. Podľa mnohých filozofov pôsobenie sofistov je prechodným javom, ale takým významným, že ovplyvnil vrcholné obdobie antickej filozofie. KLASICKÉ OBDOBIE (5. 4. storočie pred n. l.) Obdobie 5. až 4. storočie pred n. l. sa všeobecne pokladá za obdobie veľkého rozkvetu gréckych miest v oblasti kultúry, politiky i hospodárstva. Dominantné postavenie zaujali najmä Atény v Periklovom období ( pred n. l.) svojimi vojenskými úspechmi, obchodnými aktivitami i celkovým rozvojom umenia, filozofie a antickej demokracie. Grécka demokracia sa vzťahovala iba na slobodných občanov, pričom vyše polovica obyvateľov v Aténach boli bezprávni otroci. Ústava tohto mesta bola veľmi demokratická, až do takej miery, že spoločnosť nechránila pred tyraniou a samovládou. V tomto období pôsobil významný filozof Sokrates, ktorý bol učiteľom Platóna, a ten zas učiteľom Aristotela. Traja velikáni výrazne ovplyvnili myslenie nasledujúcich generácií. SOKRATES (asi pred n. l.) Narodil sa v Aténach ako syn sochára a pôrodnej baby. Na rozdiel od ostatných filozofov netúžil po cestovaní v cudzine. Svoje rodné mesto opúšťal len vtedy, keď ho volala vojenský povinnosť, pri ktorej vynikol statočnosťou a schopnosťou znášať námahu. Čoskoro zanechal svoje povolanie sochára, aby sa mohol naplno venovať novému spôsobu vyučovania, na ktorý sa cítil povolaný. Bol súčasníkom sofistov. Podobne ako sofisti aj on sa orientoval na antropologickú problematiku, ale bol ich oponentom, lebo mu prekážal ich mravný relativizmus. Sokrata obklopoval nemalý počet žiakov, medzi ktorými bolo mnoho mladíkov z aristokratických rodín. Vyučoval bezplatne a žil z pohostinnosti svojich žiakov. Jeho vyučovanie bolo založené na hre otázok a odpovedí. Jeho filozofia bola hľadaním múdrosti. Sokrates vyučoval metódou rozhovoru. Východiskom (témou ) rozhovorov boli normatívne pojmy, ako spravodlivosť, udatnosť, cnosť. Účastník rozhovoru si bol spočiatku istý, že vie pojmy vysvetliť. V priebehu dialógu zisťoval, že vlastne nevie podať vysvetlenie. Toto vedenie o nevedení však znamená nadobudnutie poznania, ktoré človeka núti znovu sa pýtať. Ak sa v rozhovore ukáže, že spoločník je bezradný a jeho vedenie otrasené, usiluje sa Sokrates spolu s ním dospieť k pravde. Túto metódu postupu sokratovskú metódu dialógu sám Sokrates nazval babickým, resp. pôrodníckym, umením čiže maieutikou. Napríklad otázkou Čo je cnosť? Nechce zistiť či vymenovať, aké cnosti jestvujú, ale zistiť, či cnosť v skutočnosti existuje. Prostredníctvom indukcie odhaľuje podstaty a definuje ich. Sokratova metóda rozhovoru pozostáva z dvoch fáz:

8 - prvá fáza je negatívna, založená na irónii (zosmiešňovanie chvastúňov vyústi do ich sebakritiky, prípravy žiakov na hľadanie, čo ešte nevedia); - druhá fáza je pozitívna, založená na hľadaní čoraz jasnejších pojmov toho, čo je dobré, spravodlivé, čestné. V rozhovoroch sa Sokrates pokúša usvedčiť z nevedenia tých, ktorí si myslia, že vedia, lebo to, čo pokladajú za poznanie, je len mienka. Najznámejším Sokratovým výrokom je Viem, že nič neviem alebo Všetko, čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo druhí veria, že vedia to, čo nevedia. Jeho diskusie vyvolávali nadšený záujem mládeže, čoskoro však začal znepokojovať predstaviteľov moci v Aténach. Hlavnou témou Sokratovho pýtania sa je človek, nie príroda, kozmos. Cesta k vedomosti je podľa neho cestou k sebapoznaniu. Konanie človeka chápe ako sebarealizovanie, ktoré prostredníctvom príkazu poznaj sám seba (vnútorný mravný princíp) má smerovať k všeobecnej blaženosti (eudaimónia), k vnútornej ľudskej harmónii. Sokrates ako zakladateľ etickej filozofie kládol dôraz na: - dokonalé správanie, ktoré sa formuje v kontakte s inými ľuďmi, pri prekonávaní prekážok, pri zdolávaní skúšok, pričom človek zostáva sám sebou; - najvyšší princíp, ktorým je dobro, preto odporúča žiť podľa tohto princípu a podľa neho posudzovať seba i svojich súčasníkov; - osobnú činnosť každého, ktorá sa má stať všeobecne platnou činnosťou. Dobro je významný Sokratov pojem. Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán (svedomie), ktorý nazýva daimonion. Je to vnútorný hlas rozumu riadiaci jeho skutky podľa poznania dobra. Sokratovo daimonion neradí, čo má človek urobiť, ale čomu sa vyhnúť, varuje ho pred odklonením sa od dobra. Sokrates aj v tejto otázke prináša niečo nové, čo však jeho vrstovníci nepochopili. Nepochopili, keď Sokrates prišiel k názoru, že existuje jeden všeobecný rozum (dobro), ktorý všetko drží pohromade a cieľavedome riadi. (Takto sa približoval k monoteizmu.) Pre svoje názory sa Sokrates dostal do konfliktu s mocou, ktorý v roku 399 pred n. l. vyústil do obvinenia z bezbožnosti. Obvinili ho, že neverí v štátom uznávaných bohov, zavádza nové božstvá a kazí mládež, pretože spochybňoval bežne prijímané postoje, maril učenosť sofistov, odhaľoval zaslepenosť ľudí, ktorí sa príliš zaoberajú otázkou bohatstva, politickej kariéry a pod. a nezaujímajú sa o to podstatné pravdu. Kritizoval nedostatky aténskej demokracie a presadzoval sofokraciu čiže vládu najmúdrejších. Sokrata odsúdili na smrť vypitím čaše jedu. O Sokratovom živote, učení sa dozvedáme predovšetkým z Platónových dialógov, od historika Xenofonta a Aristotela. Sám nikdy nič nenapísal. PLATÓN ( pred n. l.) Sokratove podnety rozpracoval jeho najvernejší a najnadanejší žiak Platón (vlastným menom Aristokles; Platón je prezývka z gréc. slova platy široký, podľa širokého hrudníka, čela a nadania). Narodil sa v Aténach v aristokratickej rodine. Po Sokratovej smrti veľa cestoval, ako 40-ročný sa vrátil späť do Atén. Pravdepodobne podľa vzoru pytagorovcov založil školu Akadémiu, ktorá sa stala strediskom antického idealizmu. Platón zanechal rozsiahle literárne dielo: 36 dialógov vysokej umeleckej kvality, 1 monológ a niekoľko listov. Sú to diela, v ktorých sa o sebe nezmieňuje (okrem dialógu O duši), ale znázorňuje svoj spôsob hľadania pravdy. Podľa Platóna pravdu nemôžeme vyložiť v systematickom učení, ale môže sa k nej spoločným úsilím viac a viac približovať. K filozofovaniu Platóna priviedlo sklamanie z politických pomerov v Aténach za vlády tridsiatich tyranov. Úpadok bol taký hlboký, že si vyžiadal radikálne nový spôsob myslenia. Zatiaľ čo Sokrates sa pýtal na etické, praktické problémy, Platón nastoľuje otázky poznania a samotného bytia. Podľa období jeho života sa jeho diela zvyčajne zaraďujú do troch skupín:

9 1. sokratovské obdobie spisy nesú pečať jeho učiteľa, napr. Protagoras (vo výchove k cnosti), Gorgias (o rétorike), Obrana Sokratova (Sokratova reč na súde monológ); 2. klasické, tzv. mužné, obdobie v tomto období vytvoril svoj idealistický systém, ktorý nazývame teóriou ideí, napr. Kratylos (o pôvode reči), Faidon (o nesmrteľnosti duše)m Faidros (o láske a kráse), Symposion (o láske ako túžbe po poznaní), Ústava (o dokonalom štáte); 3. posledné obdobie, v ktorom niektoré myšlienky nanovo rozpracúva a skúma ich z nového hľadiska, napr. Zákony (poopravená koncepcia Ústavy), Timaios (o vzniku sveta), Kritias (nedokončený spis o zániku ostrovnej ríše Atlantídy), Politikos, Teartetos (o spravodlivom vedení). Východiskom Platónovej filozofie bol dualizmus. Ako prvý filozof v starovekom Grécku teoreticky zdôvodňoval rozdiel medzi telesným a netelesným, zmyslovým a nadzmyslovým svetom. Na základe toho vyslovil originálnu koncepciu dvoch svetov, sveta ideí ako nemateriálneho, nemenného pravého bytia a sveta vecí (svet, v ktorom žijeme) ako materiálneho, menlivého, nedokonalého bytia. Podľa učenia o duši Platón rozdeľuje obyvateľov na tri základné stavy: - vládcovia, filozofi sú vo väčšej miere obdarení múdrosťou, - strážcovia, vojaci sa vyznačujú statočnosťou, odvahou, - výrobcovia, živitelia spoločnosti (remeselníci, roľníci, obchodníci) sa vyznačujú umiernosťou. Za rozumné Platón považoval to, aby v štáte vládli reprezentanti múdrosti, t. j. filozofi, pretože oni najdlhšie pobudli vo svete ideí a sú zárukou spravodlivosti. Týmto predstavám o spravodlivej štátnej moci prispôsobil aj vzdelávací systém. Platón sníval o ideáli spojení moci a múdrosti. Jeho ideál štátu je doslovne vládou najlepších. Za najspravodlivejšiu formu štátu teda považoval vládu filozofov (sofokracia). Ostatné formy štátu sú poškvrnené nespravodlivosťou: v timokracii vládne násilie a ctižiadostivosť, v oligarchii túžba po bohatstve, v demokracii bezuzdné zneužívanie slobody a neobmedzené panstvo davu a konečne v tyranii sám tyran je otrokom svojich vášní, ktorými deptá poddaných. Svoje názory na štát sa pokúsil uskutočniť na Sicílii, avšak bezúspešne. Jeho názory na ideálne usporiadanie spoločnosti boli východiskom pre diela ďalších filozofov o utopických štátoch. Platóna a jeho filozofiu prekonal jeho žiak Aristoteles, ktorý vedel vybudovať svoju filozofiu s oveľa väčším pochopením pre svet, v ktorom žil. ARISTOTELES ( pred n. l) Narodil sa v klasickom období gréckej filozofie, svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom období. Spoločenské podmienky, v ktorých ako filozof dozrieval a tvoril, ho časovo zaraďujú skôr do helenistickej etapy vývoja gréckej filozofie. Narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidike, ako syn osobného lekára macedónskych kráľa. Ako 18-ročného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akadémie a ostal tam 20 rokov až do smrti svojho učiteľa. Osvojil si bohaté vedomosti a po čase sa zo žiaka stal učiteľ. Prednášal rétoriku. Po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde ho zastihlo pozvanie Filipa II. Do Macedónie, aby sa ujal výchovy mladého Alexandra. Keď Alexander nastúpil na trón, Aristoteles sa vrátil do Atén a založil tu filozofickú školu slávne Lykeion. Aristotelovo vedecké dielo je veľmi rozsiahle. Napísal najväčší súbor vedeckých kníh v dejinách ľudstva (hovorí sa o 170 tituloch, z ktorých sa zachovalo len 47). Usiloval sa o hlbšie a presnejšie poznanie sveta. Uvažoval v pojmoch, nie v metaforách. Vždy dával prednosť faktom pred veľkolepými koncepciami. Jeho spisy sú zložité ako lexikóny a za mnohým, čo napísal, sa ukrýva podrobné štúdium prírody. Celé Aristotelovo dielo delíme na štyri časti: 1. filozofické spisy zaoberajúce sa logikou (používa sa aj názov Organon nástroj poznaní). Patria sem práce Kategórie, O vyjadrovaní, Prvé analytiky, Druhé analytiky...;

10 2. filozofické spisy zhrnuté do práce Metafyzika (14 kníh), neskôr ju nazývali aj Prvá filozofia; 3. prírodovedné spisy: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov, O duši; 4. spoločenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Poetika, Etika Nikomachova, Aténska ústava. Aristotelova filozofia má dualistický charakter. Obsahuje materializmus aj dialektiku, ale zavŕšil ju ako objektívnoidealistický systém. Podľa Aristotela aj hmota aj duch existujú objektívne, večne, neboli stvorené. Aristoteles uznáva objektívnu existenciu hmoty ako pasívnej látky, ktorá je nevyhnutná pre existenciu vecí. Aby však mohla vzniknúť reálna vec, musí k tejto látke pristúpiť aktívny duchovný princíp forma. Látka je teda podľa Aristotela večná, ani nevzniká, ani nezaniká. Konkrétnu podobu látke však dáva forma (tvar). K spojeniu látky a formy dochádza pohybom procesom premeny potenciálneho na aktuálne. (Napríklad mramor ako látka je potenciálnou sochou. Keď dostane pôsobením sochára tvar formu, premení sa na aktuálnu, t. j. existujúcu sochu). Pohyb Aristoteles považoval za večný, zmenu chápal ako následok príčiny. Rozlišoval šesť druhov pohybu: zánik, vznik, zväčšenie (vzrast), zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore. Za prvopríčinu pohybov vo svete označil prvého hýbateľa. On je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť stane skutočnosťou. Sám prvotný hýbateľ je však nehybný, večný a oddelený od jednotlivých vecí. Aristoteles sa stal zakladateľom logiky, vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu. Prínosom bolo aj Aristotelovo učenie o štáte. Preštudoval a porovnal 158 gréckych ústav, kým vypracoval podľa svojho názoru najideálnejšiu ústavu. V stredoveku sa jeho učenie stalo východiskom scholastickej filozofie. HELENISTICKÉ OBDOBIE GRÉCKA A RÍMSKA FILOZOFIA PO ARISTOTELOVI (4. storočie pred n. l. 5/6. storočie n. l.) Poklasické obdobie gréckej filozofie sa nazýva helenizmus. Vplyv gréckej kultúry, filozofie, učenosti a náboženstva sa mieša s učenosťou národov Orientu. Grécky jazyk zjednocoval rôzne sociálno-politické etnické skupiny, čím podporoval myšlienku spriaznenosti všetkých ľudí, pretože majú rovnaký pôvod a určenie. Táto myšlienka spolu s myšlienkou prirodzeného práva, ktoré sa vzťahuje na všetky živé tvory, i skutočnosť, že filozofia začína v mnohom plniť náboženské funkcie, pripravovali nástup, rodiaceho sa kresťanstva. Rimania prevzali množstvo prvkov z gréckej kultúry. Mnohé oblasti (právo, správu štátu, vojenstvo) sami rozvinuli do vrcholnej dokonalosti. Vo filozofii sa predmet skúma posúva z prírodovednej oblasti do etickej oblasti. Etika stoicizmu a epikureizmu je hlavnou časťou filozofie tohto obdobia. Okrem týchto filozofických škôl v období helenizmu pôsobí helenizmu pôsobili aj akademici, skeptici, alexandrijská škola, novoplatonizmus. STOICI Stoické učenie je filozofická škola s prísnymi zásadami a príkazmi, ktorej etika zaznamenala dlhodobý vplyv. Jej významným znakom je systematickosť. Stoici sa usilovali vytvoriť myšlienkovú sústavu, v ktorej všetko do seba zapadalo. Škola dostala názov podľa miesta svojho pôsobenia STOA POIKILÉ (Pestrá stĺpová sieň v Aténach). Stoicizmus prešiel troma vývojovými etapami: - starší stoicizmus; - stredný stoicizmus;

11 - nový (rímsky) stoicizmus; Predstaviteľ staršieho stoicizmu a sám zakladateľ školy Zenón z Kitia, Chrysippos a Kleanthes pochádzali z chudobných vrstiev spoločnosti. Stredný stoicizmus reprezentuje Panaitos a najmä Poseidonios. Medzi predstaviteľov nového stoicizmu zaraďujeme Senecu, Epikteta a cisára Marca Aurelia. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku. Do logiky patrila dialektika (náuka o myslení, ktorá pojednáva o definovaní a kritériu pravdivosti), rétorika (náuka o výraze), gramatika a poetika. Fyzika zahrnovala všetko, čo sa týkalo prírody a teológie. Etika učila, ako správne žiť. Vo všetkých troch častiach stoici vyzdvihovali praktické využitie. Etika mala u stoikov hlavnú úlohu, čo dokazuje aj Zenónovo prirovnanie: Filozofia je ovocný sad, logika ho ohraničuje, fyzika sú stromy a etika ovocie. Stoická teória poznania. Naše poznanie vychádza zo zmyslového vnímania sveta. Naša duša je prázdna, vtláčajú sa do nej rôzne predstavy (sú odtlačkami v duši), ktoré môžu dušu aj zmeniť. Z vnemov vďaka pamäti zostávajú spomienky, na ktorých sa zakladá naša skúsenosť. Fyzika. Skutočné je len to, čo je telesné. Aj božstvo aj ľudská duša sú telesné. Všetko dianie stoici vysvetľovali dvoma princípmi: trpným čiže látkou a činným. Za činný princíp pokladali príčinu, Boha, hoci aj tu ide o látku. Božstvo je z najdokonalejšej, veľmi jemnej látky. Je to oheň, teplý dych. Teplo všetko plodí, oživuje a uvádza do pohybu. Dych všetkým preniká, všetko zjednocuje, prejavuje sa ako duša, duch a rozum sveta. Božstvo je posledná príčina sveta, dobrotivá a k človeku láskavá. Dôkazom toho je dokonalosť sveta, účelnosť vo všetkom i rozumnosť ľudskej povahy. Všetko je príroda a rozum logos je výrazom prírodnej nevyhnutnosti (panteizmus). Oheň ako pralátka zhusťovaním vytvoril všetky ostatné látky, ktoré sa napokon do ohňa vrátia. V ohni svet periodicky zaniká a vzniká. (v určitých časových intervaloch zhorí). Etika. Všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, ktoré môže človek vďaka rozumu poznať. Keď ich spozná, môže sa nimi riadiť. Cnosť znamená vedieť. Cieľom ľudského života je podľa stoikov najvyššie dobro, t. j. život v súlade s prírodou, vesmírom, ktorého sme súčasťou. To nás privedie k vytúženému cieľu, k blaženosti. Cnosť spočíva v správnom a rozumnom názore na to, čo máme robiť. Všetko ostatné je ľahostajné bohatstvo, chudoba, zdravie, choroba, česť, sláva, hanba, život alebo smrť. Existujú štyri hlavné cnosti: - rozumnosť; - umiernenosť; - statočnosť; - spravodlivosť. Ľudské konanie nemáme posudzovať podľa výsledku, ale podľa úmyslu a zámeru, s ktorým niečo robíme. Popri rozumnom konaní u ľudí prevládajú aj nerozumné pudy afekty, vášne, ale tie musíme premáhať. Naším cieľom je zbaviť sa vášní, čiže dosiahnuť apateu stav, keď človek je vyrovnaný, oslobodený od vášní. Vášne stoici delia na : rozkoš, túžbu, strach a žiaľ. Keďže vášne človeku škodia, treba s nimi neustále bojovať, aby sa nestali trvalými chorobami duše. V neskoršom období stoici pripustili existenciu tzv. zmiernených vášní, ktoré nazývali náladami. Namiesto rozkoše pripúšťajú radosť, namiesto strachu opatrnosť, namiesto túžby vôľu, len žiaľ nemá obmeny. Aj ľahostajné veci zmierňujú a prehodnocujú na relatívne cenné (zdravie, bohatstvo, nadanie, život) a relatívne bezcenné. Stoici uznávali spätosť jednotlivca s vlastným národom, ale nad vlasť a štát kladú spoločnosť všetkého ľudstva. Preto máme byť vľúdni ku všetkým blížnym, aj k svojim nepriateľom. Tieto idey humanizmu sa najvýraznejšie prejavili v nasledujúcom období.

12 LUCIUS ANNAEUS SENECA (4 pred n. l. 65 n. l.) bol mimoriadne nadaný človek s vynikajúcim vzdelaním a všestrannými záujmami. Senecovo dielo Prírodné problémy zahrnuje sedem kníh rozpráv: o stálosti mudrca, o hneve, o blaženom živote, o voľnom čase, o božej prozreteľnosti, o duševnom pokoji, o krátkosti života a o láskavosti. Zdôrazňoval lásku k blížnemu, súcit a vľúdnosť k druhým. Boh existuje mimo sveta a otcovsky sa stará o ľudí. Ľudská duša má rozumnú a nerozumnú časť. Telo je väzenie duše, až smrť ju oslobodzuje. EPIKTETOS (50-125) vo svojom diele Rukoväť morálky prístupnou formou vysvetľuje učenie stoicizmu. Jedy veci sú v našej moci, iné nie. V našej moci sú vôľa a predstavy, a preto máme o ne dbať. Mimo našej moci sa nachádza zdravie, bohatstvo. Filozofom na tróne bol nazývaný MARCUS AURELIUS ANTONINUS ( ), ktorý v stoickom učení našiel útechu a silu. Grécky písané aforizmy Hovory k sebe samému vznikali aj na území dnešného Slovenska, kde ako rímsky cisár viedol vojenské ťaženie. Je to súbor 12 kníh, krátke úvahy o povinnostiach, ktoré má človek k sebe a k iným, zamyslenie sa nad ľudskými slabosťami, slová uznania tým, ktorým vďačí za svoj myšlienkový vývoj. Toto dielo malo vplyv aj na rozvoj literatúry, pretože túto literárnu formu neskôr využil aj Augustinus a Petrarca. Podľa Marca Aurelia filozofia je učiteľka všetkých cností. Učí nás trpezlivosti a vedie k ušľachtilosti, dosiahnutiu životnej rovnováhy, vyrovnanosti a duševného pokoja. Úlohou filozofie je odstraňovať omyly v ľudskom poznávaní a prenikať k podstate vecí. Ľudský život je nestály a krátky, lebo pred naším narodením a po našej smrti je nekonečný prúd času. Kto to pochopí, nebude sa sťažovať na krátkosť života, ale využije ho na konanie dobra. Našou úlohou a poslaním na Zemi je služba cnosti. EPIKUROVCI Ako protiklad k stoickému učeniu sa často uvádza učenie Epikura ( pred m. l.). vyplýva to však z nepochopenia jeho filozofie. K stoikom má veľmi blízko aj vďaka tomu, ako chápe etiku. Aj Epikuros delí filozofiu na logiku, fyziku a etiku. Jeho filozofia hovorí o slobode a nezávislosti, o vlastnej zodpovednosti za svoj osud. Epikurovci vidia zmysel múdrosti v dosiahnutí stavu ataraxie (pokoja ducha). Vlastné šťastie, vyvážený stav ducha približuje epikurovskú etiku k stoikom. Odlišujú sa chápaním fyziky prírodnej filozofie, kde Epikuros našiel oporu v atomizme. K učeniu o atómoch, ktoré sa líšia tvarom, polohou a usporiadaním, pridal tiaž. Pri pohybe smerom nadol tiaž spôsobuje určitú odchýlku, ktorá vysvetľuje slobodu pohybu prejavujúcu sa u človeka slobodou konania. SKEPTICI Pochybnosti o možnosti poznať svet vyjadrujú skeptici (Pyrhón z Elidy, Sextus, Empiricus a Marcus Tullius Cicero). Skeptici navrhujú vzdať sa úsudkov. K u každému logickému súdu totiž môžeme priradiť úsudok opačný, ktorý bude mať rovnakú hodnotu. Ak si nebudeme klásť za cieľ vyslovovať sa o svete, získame duševný pokoj. A to je práve cieľ skeptikov dosiahnuť vyvážený stav. NOVOPLATONIZMUS Mystické obdobie Najznámejším predstaviteľom je PLOTINOS ( ), ktorý sa hlási k Platónovmu učeniu. Jeho význam spočíva v tom, že synteticky spracoval poznatky gréckej filozofie (hoci pôsobil v Ríme), a tak pripravil pôdu pre nástup kresťanského učenia a jeho šírenie. Plotinos a jeho žiaci sa pokladali za vykladačov Platóna. Podľa Plotina existuje absolútne bytie Jedno, Prvé, Večné, Najvyššie, Dobro (tak nazýva božskú bytosť). Emanáciou (vyžarovaním) z nej vznikajú najprv idey a potom nižšie súcna, veci.

13 Pre božskú bytosť je nedôstojné dotýkať sa hmoty, preto ani svet nevznikol na základe vôle Najvyššieho. Emanácia sa uskutočňuje po etapách a stupňoch. Najprv je Najvyšší (Dobro, Jedno...), potom božský duch (čo nie je samotný Boh), nižším stupňom je duša sveta, potom ľudská duša a najmenej dokonalým je svet hmoty ako prejav zla a temnoty. Individuálne, fyzické súcno je miestom pre ľudskú dušu, ktorá sa snaží poznať dokonalé a krásne Jedno. Poznanie pravého bytia a krásna môže duša dosiahnuť v zvláštnom mystickom stave. Príčinou nedokonalosti človeka je hmota, telo človeka, ktoré mu bráni poznávať Najvyššieho. Človek sa má ponárať do seba samého, do toho božského, ktoré je v nás. Individuálna duša a svetová duša spolu súvisia tak, že svetová duša je prítomná v každej individuálnej duši. Očistením svojej duše, stavom extázy sa dostaneme k poznaniu, nazeraniu božského, a tak sa s ním zjednotíme. Uvažovanie je možné len ako bytostná jednota ľudskej duše a Boha. Plotinos spolu s inými autormi vytvára predpoklad na nástup kresťanskej filozofie. STREDOVEKÁ FILOZOFIA Obdobie stredovekej filozofie je pomerne dlhým obdobím. Za začiatok sa považuje rozpad antickej filozofie v 4. až 6. storočí, vrcholí v 13. až 15. storočí. Prechod od antickej filozofie k stredovekej nie je skokom ale relatívne plynulým vývojom, počas ktorého vzniká a rozvíja sa nový svetonázor a ideológia kresťanské náboženstvo. Kresťanstvo vzniklo v 1. storočí nášho letopočtu vo východných provinciách Rímskej ríše a pomerne rýchlo sa šírilo. Oficiálne rímske náboženstvo nemohlo poskytovať útechu množstvu otrokov a chudobných, lebo bolo spojené s rímskym panstvom. Zosilnený útlak, porážka, všetkých postavení nepriniesli zmenu reálnych sociálnych podmienok. Ľuďom ostávalo len veriť a dúfať v zázrak, v pomoc Božieho spasiteľa a jeho nadprirodzenej moci. Túto vieru prinieslo kresťanstvo, ktoré obrátilo pozornosť na všetkých ľudí bez ohľadu na stavovské rozdiely ako na rovných pred Bohom. Hlása, že všetko, čo existuje, existuje len vďaka Bohu. Boh svet stvoril, zachováva ho a pokračuje v jeho tvorení. Boh je zmyslom a súčasne aj príčinou poznania. Boh je základný tvoriaci a riadiaci princíp a zároveň aj najvyššie dobro, pravda a krása. Pre celé obdobie existencie a rozvoja kresťanskej filozofie je typický proces odmietania a zároveň prijímania antickej filozofie. Tento proces má rôzne fázy a formy. Stredoveké myslenie rozčleňujeme na dve základné obdobia: - patristiku a - scholastiku. 1. PATRISTIKA Je obdobím nástupu kresťanstva. Pozostáva z dvoch etáp: - prvá etapa do roku 325 (koncil v Nicei) je charakteristická stretávaním sa pôvodných teologicko-náboženských prvkov kresťanského učenia s gréckou a rímskou filozofiou; - druhá etapa (do 8. storočia) je obdobím, keď sa vytvorili pevné základy náboženských dogiem. Názov patristika je odvodený od latinského slova pater otec, ktorým sa označovali duchovné autority ranej cirkvi. Medzi najvýznamnejších cirkevných otcov filozofov patrí Tertullianus, Origenes, Ambrosius, Aurelius Augustinus, Hieronymus a Gregor Veľký. AURELIUS AUGUSTINUS ( ) (Sv. Augustín) Bol najväčším kresťanským mysliteľom celej patristiky. Ty si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, pokiaľ nespočinie v tebe touto vetou sa začína dielo Vyznania (Confessiones), kde formou modlitby v 13 knihách približuje svoj život poznamenaný nepokojom, hľadaním a omylmi, až kým nenašiel vnútorný pokoj v kresťanstve. Narodil sa v Tagaste v Numídii (dnešný Tunis) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky (neskôr sv. Monika). Prežil rozmarnú a výstrednú mladosť. V Kartágu, Ríme a Miláne študoval

14 rétoriku. Záujem o filozofiu v ňom prebudili diela Platóna a Cicera. Pod vplyvom biskupa Ambrosia konvertoval na kresťanstvo, zriekol sa kariéry a radikálne zmenil svoj spôsob života. Vrátil sa do Afriky, kde sa v roku 391 stal kňazom, neskôr biskupom v meste Hippo; tu aj zomrel. Medzi najznámejšie Augustinove diela patria Vyznania, O slobode vôle, O nesmrteľnosti duše. Augustinova filozofia nie je systematická, ale dôsledne teocentrická. Jadrom filozofie je vzťah medzi človekom a Bohom urobil príčinou, stredom a cieľom sveta, vecí a ľudí. Boh (Summa esentia) je najvyššia podstata, bytia, nezávislá existencia príčina samého seba. Boh stvoril svet z ničoho, jeho činnosť a pokračuje v tvorení. Augustinus odmietol názor, že svet keď už bol stvorený sa ďalej vyvíja sám. Svet pochádza od Boha, nie z Boha. Svet stvorených vecí na rozdiel od Stvoriteľa nie je večný, ani dokonalý. Večné sú len idey, ktoré nevznikajú ani nezanikajú, sú obsiahnuté v Božom rozume a Boh podľa nich tvorí všetky premenlivé, pominuteľné veci. Poznanie ideí sa stáva otázkou poznania kresťanského Boha, čiže Boh je aj predmetom poznania. Podľa Augustina cieľom filozofie teda nie je poznanie objektívneho sveta, prírody a človeka, ale hľadanie nábožensko-mravných istôt, orientácia človeka na dosiahnutie posmrtnej blaženosti a šťastia. Koncepcia človeka u Augustina vychádza z jeho delenia človeka na telo a dušu. Duša má nadradené postavenie, chápe ju podobne ako Platón. Je to samostatná substancia, dokonalá, nesmrteľná časť Boha na zemi. Nemá v sebe nič materiálne, má len tri funkcie: myslenie, pamäť a vôľu. Tato trojica je obrazom božskej Trojice, svojou dušou je človek podobný Bohu. Základom duchovného života je vôľa, nie rozum. Učením o dominancii, prevahe vôle nad rozumom, sa Augustinus odlišuje od gréckych racionalistov a hlása voluntarizmus. Vôľu človeka Augustinus stotožňuje s láskou smerujúcou k Bohu. Na konci ľudského snaženie je blaženosť ako praktický cieľ ľudskej existencie. Lásku k Bohu chápe ako najvyššiu cnosť a záruku dobrého konania. Augustinovo hodnotenie dobra a zla vo filozofii teodícea (ospravedlňovanie Boha za existenciu zla na svete) je dodnes nevyriešená. Odkiaľ sa vlastne zobralo zlo, ak svet stvoril dokonalý Boh? Ak Boh je dobro samo a ak Boh je jediným stvoriteľom sveta, fenomén zla je nevysvetliteľný. Východisko riešenia tohto problému Augustinus vidí v koncepcii chápania zla ako menšieho dobra. Zlo nie je protiklad dobra, je len jeho nedostatkom. Zlo vzniká vtedy, keď sa niečo nerobí dobre, jeho zdrojom je buď pýcha, alebo ctižiadostivosť. Učenie o predestinácii (o predurčení). Augustinus tvrdí, že všetci ľudia sú zaťažení dedičným hriechom (len Adam sa narodil slobodný a bez hriechu), preto podľa prirodzenosti hrešia a zomrú, lebo smrť je trestom za hriech. Boh vo svojej milosrdnosti vykupuje ľudí, nie všetkých, ale podľa predurčenia niektorých vyvolí, iných zavrhne. Dejinný proces je riadený Božou vôľou, podľa plánu spásy. Spočíva v konflikte viery a neviery (Boží štát versus pozemský štát). Prostredníctvom svojho Syna sa Boh stal človekom; to je udalosť, ktorou sa začal proces oddelenia vyvolených od zatratených a Posledným súdom sa tento proces uzavrie. Omilostení vytvoria Boží štát a pozemský štát je určený na zánik. Cirkev ešte nie je Božím štátom, je jeho nedokonalým obrazom, pripravuje ho podľa Božej vôle, zhromažďuje tých, ktorí sú určení na spásu, mimo nej spásy niet. Zdroj viery nie je v Biblii, ale v cirkvi. Týmito argumentmi Augustinus zdôvodnil nevyhnutnosť jej existencie. Augustinus bol najvýznamnejším mysliteľom epochy otcov cirkvi. Mal taký vplyv, že v ranom stredoveku sa filozofia orientovala len na Boha a dušu, svetskou kultúrou a vedou sa veľmi nezaoberala. 2. SCHOLASTIKA Je druhým obdobím stredovekej filozofie. Už svojím názvom (lat. schola škola) ukazuje, že vznikla a vyvíjala sa na stredovekých školách a prvých univerzitách. Cirkevné školy sa vytvárali v kláštoroch a pri katedrálach. Prvé univerzity vznikali od polovice 12. storočia v Bologni, Paríži, Oxforde, Padove. Študovať sa začínalo asi v pätnástich rokoch na tzv. artistickej fakulte, čo bola